samueltomko

V dnešnej tlači a v elektronických médiach sa objavilo niekoľko analýz príčin vstupu kotlebovcov do parlamentu. Znejú vedecky a objektívne (súvis s Ficovým strašením imigrantmi, so štyri roky neriešenou korupciou, oligarchami a pod) a hlavne medzinárodne dôležito, ale ani jedna neudiera klinec po hlavičke. Napokon prečo by aj mala. Veď tou hlavnou príčinou je účelovo vytvorená f i k c i a devastovaného štátu a figúry-antidemokrata (Fica) vytvorená pre voľby. A za týmito tézami „ruinizácie“ slovenskej spoločnosti, ktoré boli mediálnym mottom volieb, nestojí nikto iný ako práve autori dnešných analýz dychtivo hľadajúcich nejaké akože objektívne príčiny.

Je tu po Ficovi naozaj kopa ruín?

Zoberme si to chladne a bez emócií. Slovensko ekonomicky rastie a to najrýchlejšie v Európe a ak nie vždy najrýchlejšie, tak nikdy neopustilo top trojku hospodárskych premiantov. Rastie reálna (!) mzda (množstvo tovarov a služieb, ktoré sa dajú kúpiť za priemernú mzdu), pred cca dvomi rokmi sme konečne dobehli životnú úroveň rodiny zo začiatku 90. rokov, poklesla nezamestnanosť zo 14 na 10%, investičná politika vlády sa v tvrdej konkurencii postkomunistických krajín priam nečakane dobre presadzuje a to napriek tomu, že politické lobby Maďarska, Poľska a Česka je rádovo silnejšie. Mohol by som pokračovať, ale načo, hneď sa spýtam: Kde tu médiá, dočerta, vidia ten donekonečna omieľaný devastovaný štát?
Žeby bol ten štát síce hospodársky skôr zdravý ako chorý a devastovaný je „iba“ morálne? Takto to myslia médiá? Tak si to zoberme znovu bez emócií.
V priebehu posledných štyroch rokov sa zastavila privatizácia národného (nášho) majetku a tak sa skončila dvadsať rokov trvajúca história Slovenska v pozícii trhacieho kalendára pre zahraničné a domáce finančné skupiny (vrátane slovenských oligarchov). To je morálna devastácia? Mimochodom, tí čo teraz voľby de facto vyhrali, spravidla odsúhlasovali zoznamy štátneho majetku určeného na riadený odpredaj (cez vybrané zahraničné konzultantské firmy), dvíhali poslušne ruku ako v bábkovom divadle a takmer vždy boli priamo prítomní pri všetkých Slovensko poškodzujúcich obchodoch. Gorila to jednoznačne potvrdila. Napriek tomu sa včerajší posluhovači a poskokovia gorilovských „hrdinov“ stali víťazmi súčasných volieb a dnes -dramatickým hlasom- rečnia do mikrofónov o zdevastovanom Slovensku. Klasik by povedal: „To jsou ale paradoxy.“
O nie zlej morálke dosluhujúcej vlády môžeme pokračovať ďalej, napr. spomeňme splnenie  priebežne deklarovaných zámerov zvýšiť vplyv štátu v strategických odvetviach, naladenie vzťahov medzi zamestnávateľmi, zamestnancami a štátom, presúvanie financií na samosprávy, rozsiahly súbor sociálnych opatrení. Ani toto asi nebude morálna devastácia. Mimochodom z mnohých týchto opatrení (napr.vlaky) voliči dnešných „čudných“ strán dlhodobo profitujú, aby na konci dňa podľahli propagande o zdevastovanom štáte a volili fašistickú alebo totálne nepriehľadnú stranu (nie som politik).
Skúsme si ale prebrať negatívne momenty minulej vlády , ktoré sa zjednodušene podsúvajú ako nejaký reálny koniec sveta resp. ako politická gilotína pre dnešnú vládu.
Začnime školstvom a zdravotníctvom. A hneď na začiatku si povedzme pravdu. Vina tejto vlády nespočíva v tom, žeby v nich spôsobila radikálne zhoršenie situácie, ale v tom , že vyše dvadsať rokov trvajúce odsúvanie potrieb týchto rezortov neriešila dostatočne razantne.
V školstve napr. vláda síce vygenerovala v minulosti nevídaný prírastok miezd , ale koncepčné zmeny nestíhala. Kritika koncepčného zamerania školstva sa preto stala druhým heslom predvolebného štrajku. Počas neho mi ale celý čas nebolo jasné (a doteraz nie je), prečo včerajšie opozičné strany tak freneticky aplaudovali a prikyvovali katastrofálnemu zobrazovaniu obrazu školstva. Lebo cez svoje minulé vlády práve ony spoluvytvárali tento nepriaznivý stav a to tak kritizovanú roztrieštenosť škôl ako aj nezmyselnosť ich financovania.
Dôležitosť prehodnotenia koncepcie, zdá sa mi, vláda pochopila a tento odkaz dosť zreteľne odkomunikovala ešte pred začatím predvolebného štrajku. Stanovisko vlády v danej situácii sa dá pokladať za primerané, korektné a dostačujúce. Ak teda štrajk pokračoval, tak zrejme mal aj iné zástupné ciele a medzi nimi bolo pravdepodobne názorné a rukolapné „dokladovanie“ fikcie o devastovanej spoločnosti a nedôvere ľudí k „štátostrane“. Inak si to dosť ťažko vysvetliť (o to viac, že dnes sa už neštrajkuje).

Obdobne je to aj v zdravotníctve. Sestry sa rozhodli protestovať hromadnou výpoveďou. Zvýšte svoju pozornosť, prosím. Nie protestovať hrozbou štrajku, štrajkom, či inými legálnymi metódami boja za svoje práva a rozvoj rezortu, ale hromadným odchodom. Počas predvolebnej kampane. Nuž čo. Ja som osobne rád, že väčšina z nich je už späť. A vy si urobte svoj názor. Najmä na spontánnosť tejto akcie.
V prípade zdravotníctva ale vláda čelila aj ďalším kritickým situáciam. Napr. tomu, že sa odhalilo parazitovanie firiem, ktoré boli vlastnícky prepojené na politikov vládnucej strany. A hoci predraženie zdravotníckej techniky určite nie je príčinou nedofinancovanosti zdravotníctva a hoci vláda urobila drakonické personálne konzekvencie, jej reputáciu to nepochybne poškodilo. Myslím si, že oprávnene. Navyše, proti zlepšeniu jej imidžu tu hrala aj personálna politika, keď v čele rezortu a množstve jeho kľúčových bodoch nestáli skutočné, plne dôveryhodné osobnosti. V modernom európskom štáte to tak totiž musí byť.
Napriek širokej škále problémov (tie finančné a organizačné boli z veľkej možno dokonca v rozhodujúcej časti spôsobené už ministrami opozičných strán) je ale zdravotníctvo stále funkčné, miestami dokonca nadpriemerné (napr. liečenie srdcovo-cievnych chorôb a iné) hoci má celkovo ďaleko do ideálneho stavu.
Snáď trochu odľahčene to ukázala volebná noc na TV obrazovkách, keď kandidát na nového premiéra podľahol nutkaniu veľkopansky osláviť svoje víťazstvo otváraním šampanského šabľou. V tej nekonečnej radosti aj hneď dokázal či je „pán“ alebo pózer. S porezanou rukou potom utekal do „ruín“ zdravotníctva, aby sa o nejaký čas vrátil so zošitou a úhľadne zaviazanou rukou.
Takto by sme mohli pokračovať cez Váhostav (kde sa zachránili aspoň čiastočne úplne znehodnotené pohľadávky živnostníkov) do ďalších káuz a „káuz“ a súčasne predhadzovať podstatne dôležitejšie a doslova drzé kauzy minulých vlád (vláčiky, cestné tunely, predaje štátneho majetku a pod). Predhadzovať len preto, aby sme videli, že postoje tlače neboli ani zďaleka také kritické.

Vo Ficovej vláde a aj v konaní jeho samotného nepochybne existovali pochybenia, ale zjavne nie také zásadné, aby bola vláda vystavená dlhodobému a intenzívnemu škandalizovaniu, zosmiešňovaniu a dlhodobému nasadzovaniu „psej hlavy“. Negatívne momenty sa nevyhli ani jednej vláde a ja osobne si myslím, že práve tá posledná, na rozdiel od predchádzajúcich , celkom dobre dlhodobo a relatívne stabilne fungovala. O devastovanom štáte v ruinách či ohrození demokracie nejakou „štátostranou“ alebo osobou tu nemôže byť ani reči.

Ako teda mohla vzniknúť devastačná fikcia?

V posledných dvoch rokoch si médiá resp. ich podstatná časť, vo väčšej či menšej miere nekriticky osvojili rétoriku a dôvodenie tzv. pravicových strán. Kým ale dramatizácia situácie patrí do ich opozičného repertoáru, médiá by mali mať nadhľad. Aspoň tak sa to predpokladá.
Faktom však zostane, že niektoré médiá ako nadprácu začali vytvárať a permanentne prezentovať nepravdivú fikciu štátu v ruinách a v bezvýchodiskovej situácii. Autori už nestrácali čas hľadaním pravdivých príbehov, oni už pravdu vedeli pri odchode z redakcie a vyrážali hľadať fabulácie či zápletku, v ktorej by ich príbeh efektne vynikol… Verím, že tým asi chceli podať pomocnú ruku svojim ideovým favoritom – opozičným stranám, ktoré sa nezdali byť akcieschopné (skôr naopak). Tak ako to svojho času robila Republika, pravda, ani zďaleka nie tak inovatívne.

V každom prípade sa zdá, že ideová fúzia opozičných strán a médií (ako aj pocit neakcieschopnnosti z opozičných politikov) bola pravou príčinou vybičovania protivládnej kampane. Na škodu všetkých občanov Slovenska. Nešla totiž len proti vládnej strane ako takej, ale verbálnym stotožnením vlády a vládnej strany so štátom (štátostrana) a vymyslením fiktívnych „ruín“ do ktorých vládna strana mala štát priviesť, začali médiá a opozícia (možno nechtiac) svojim spôsobom spochybňovať samu podstatu demokratického štátu ako spôsobu organizácie moderného národa (minimálne u nás). Som presvedčený, že keby takto konali médiá inde, asi by sa dostali do sporu s príslušnými inštitúciami zaoberajúcimi sa objektívnosťou a vyváženosťou mediálnych aktivít, resp. dodržiavaním etického kódexu.

Kde sa to zvrtlo od opozície ku Kotlebovi…

K voľbám už pristupovali voliči pod vplyvom mediálnej fikcie „štátu v ruinách“, ktorú mala údajne spôsobiť „Ficovláda“ a s vypestovanou antipatiou voči jeho osobe. Súčasne ale vstupovali do volieb so životnou skúsenosťou (čo nedomysleli organizátori protismeráckej kampane), že ani súčasné opozičné tzv. zavedené politické strany, nedokážu štát a „opustených“ ľudí vytiahnuť zo „závozu“. Výsledok? Unavení a čiastočne dezorientovaní voliči a najmä prvovoliči začali hľadať riešenie v nových stranách a nových tvárach.

Nič čudného. Veď, s trochou nadsázky, kto by chcel mať za ministra vnútra M. Kočnera, kto by chcel aby vojenské spravodajstvo odpočúvalo civilov a novinárov, kto by chcel mať vo vedení štátu špicla, ktorý si nahráva rozhovory s priateľmi a kolegami či zašíva účtovné podklady po povalách. A ako veriť človekovi, ktorý zhodil vlastnú vládu, štve proti členstvu Slovenska v Európe, vyhlasuje že nikdy nezvýši dane a po vstupe do vlády táto zvýši nielen DPH ale zavedie aj také absurdné výpalnícke odvody ako je druhé zdanenie už zdaneného zisku a pod. ?

Prepálená mediálna kampaň, ďaleko vzdialená európskej demokracii, teda poslúžila kotlebovcom ako výťah do parlamentu (vynikali v nej najmä dva-tri denníky a jeden týždenník, ale premianti sú aj inde). Svojim spôsobom sa médiá takto podieľali na výrobe slovenského neofašizmu, vzor 2016-SK.
Ak teda budeme hľadať príčiny, prečo tak závratne rýchlo vzrástla strana Naše Slovensko, tak by táto skutočnosť nemala zostať mimo pozornosti. To sa týka tých, ktorí majú dozerať na regulárnosť fungovania médií ale ešte viac samotných novinárov a nepochybne aj zahraničných a domácich vlastníkov slovenských mediálnych domov.

Samuel Tomko