samueltomko

Pred prvým kolom prezidentskej voľby v Česku vládli vo väčšine miestnych médií rozpaky. Z ich pohľadu to vyzeralo  tak, že do druhého kola sa nominuje jeden neprijateľný (Zeman) a druhý len ťažko prijateľný (Fischer) kandidát. Predstava, že médiá budú musieť onedlho v súboji dvoch ziel podporovať jedno z nich, hoci to menšie, ich viedla priam k „blbej nálade“ či melanchólii podobnej tej, ktorú poznáme z filmu L. v. Triera. O to väčší ohňostroj nadšenia vyvolalo víťazstvo čiernohorského kniežaťa, ktorým vyrovnané volebné skóre a postup do finále  nesporne je. Nejde ale len o nadšenie a emócie. Pre médiá  a známe tváre českej  umeleckej scény (tým hlučne sekunduje aj riaditeľ štátneho Slovenského inštitútu v Prahe) sa totiž pred druhým kolom stalo  pomaly jedinou dôležitou témou to, ako voličom „vysvetliť“ dôvody, pre ktoré by sa mal stať prezidentom Karel. Ale, ako to už býva, konanie v emocionálnej extáze často búra zábrany a šliape po etike. Pod úporným úsilím nasadiť na figurínu prezidenta kniežacie sako, mu praskajú nite a trhajú sa rukávy a to všetko, čuduj sa svete, v racionálnom Česku.

Medzi takéto prípady treba zaradiť prirovnávanie Karla Schwarzenberga k Masarykovi, tatíčkovskému spôsobu prezidentovania, a akoby pokračovaniu ducha benešovskej prvej republiky. Pritom práve Masaryk sa asi obracia v hrobe. Lebo on osobne  presadil , aby sa jedným z prvých zákonov čs. štátu v roku 1918(!!) stal zákon o zrušení  titulov a stavovských výsad šľachty na československom území prinášajúci aj  obmedzenie  ich občianskych práv. Cieľ? Sťažiť  uplatnenie šľachty  v politickom  a spoločenskom živote. Pre otca dnešného kandidáta na prezidenta preto Masaryk zrejme nebol  milovaným tatíčkom (ktovie ako pre jeho syna) a ani uznávaným pánom prezidentom.

Obdobne aj Beneš by sa asi užasnuto díval do nebies, keby ešte žil. Bezprostredne po vojne, dávno pred príchodom komunistov k moci, sa totiž vtedajšie – v podstate predvojnové –  politické štruktúry rozhodli zhabať majetok zradcov a kolaborantov. Padol aj  majetok Schwarzenbergovcov. Ten dokonca na dvakrát. Okrem prvotného zákona z roku 1945 , bol  v roku 1947  prijatý aj osobitný zákon o vyvlastnení celého majetku tohto rodu bez náhrady (mimochodom spravodajcom, ktorý odporučil parlamentu jeho odsúhlasenie,  bola Dr. Milada Horáková).

Dnes môžeme, pravda,  diskutovať o tom, či vyvlastnenie Schwarzenbergov bolo oprávnené. Isté však zostane, že  Beneš  ich  na základe svojich informácií považoval za politickú  „škodnú“ a  neznášal ich ( mierne povedané). Preto by určite zásadne nesúhlasil už s prijatím osobitného Havlovho zákona týkajúceho sa,  myslím,  iba Schwarzenberga, na základe ktorého  knieža prevzal pôvodný rodinný majetok resp. jeho časť (medzičasom výdatne zhodnotenú investíciami z vrecák čs. daňových poplatníkov, ako napr. Orlík). Ak by ale na základe rozhodnutia vôle českých občanov zasadol Karel na (jeho) prezidentské kreslo, tak by Beneš asi  opäť emigroval. Tentoraz už nie do Británie  ale rovno na Mars.

Ďalším slabým miestom je zdôrazňovanie významných zahraničných  kontaktov Karla Schwarzenberga a jeho uznávaného medzinárodného postavenia, ktoré  by malo byť prínosom pre Česko. To je len pokračovaním chiméry, ktorú od Václava Havla dostávali na mediálny tanier čs. občania ešte v čase  okúzlenia jeho neokukanou a intelektuálne originálnou osobnosťou. Berme to ale reálne: poľnohospodársky inžinier- lesník, žijúci mimo politiky, nemal a ani nemohol mať žiadne relevantné kontakty s vtedajšou politickou špičkou či už konzervatívnou, liberálnou alebo labouristickou. A ani teraz, po rokoch, knieža, nech je akokoľvek sympatický a milý pán či dobrý hospodár, nepatrí medzi dôverných spoločníkov a partnerov súčasnej mienkotvornej politickej špičky vo svete. Tým nechcem povedať, že nemá žiadne osobné kontakty a ani popierať to, že v nemecky hovoriacich krajinách, napr. v Rakúsku, má  knieža najmä kvôli kultivácii svojich lesov, svojmu pôvodu a aj svojej príjemnej osobnosti, priaznivú odozvu v médiách a spoločnosti.  Jeho pasovanie do pozície medzinárodného mága českými a slovenskými médiami je však nepatričné.

Pravda, každé pravidlo má svoju výnimku. Knieža (u nás a v Rakúsku sa vraj tento titul nemá používať) určite má  kontakty s aristokratickými rodmi a rodinami v celej Európe. Tie si však v 21. storočí žijú pokojne na svojich sídlach (ak si to môžu finančne dovoliť) a sú hrdí na minulosť. Rozhodne nie sú vedomosti o tom, že by sa vplyvom radili k nejakým politickým špičkám. Až na tú jednu spomenutú výnimku:  Bývalý bulharský kráľ Simeon sa vrátil do rodnej krajiny a deklaroval svoju pripravenosť vstúpiť do služby bulharského ľudu. V jeho predvolebnej rétorike sa vystriedalo takmer všetko, čo sa dnes používa v kampani za zvolenie Karla Schwarzenberga, a to počínajúc nespájaním kandidáta  s komunizmom, nepodplatiteľnosťou, až po medzinárodné kontakty využité v prospech krajiny. Bulhari sa gracióznym, príjemným pánkom nadchli, okrem iného aj preto, že boli sklamaní vtedajším  politickým  obsadením. Začiatkom tohto milénia vyhrala strana Simeona Saksokoburského   (toto občianske meno prijal v rámci svojej kandidatúry)  so ziskom 42 %  parlamentné voľby v Bulharsku  a bývalý kráľ sa  stal  premiérom. V roku 2009 jeho strana vo voľbách dosiahla 3.01 %.  Nakoľko sa splnili očakávania voličov, nech si záujemcovia zistia priamo na mieste.

V  Česku je dnes obdobná situácia.  Ak si v januári (tak trochu) bezradní a masírovaní českí voliči zvolia knieža na čelo štátu, akoby tým zopakovali  bulharský scenár .  Či knieža – prezident splní  ich očakávania, nevedno. Ale  politickí analytici možno  objavia  novú politickú alternatívu autentickej federácie: namiesto zaniknutého Česko-Slovenska novodobú monarchiu Česko-Bulharsko. Ktovie.  To ale napokon uvidíme koncom januára. Veľa šťastia, naši českí priatelia.