Do ostatného stretnutia relácie Večer pod lampou (14. februára 2013) pozval Štefan Hríb dve skupiny najväčšej slovenskej cirkvi. Servíroval ich oddelene a postupne. Jednu tvorili mladí aktivisti – členovia cirkevných spoločenstiev (niečo ako krúžkov) na lokálnej úrovni a druhú ťažkí profíci, predstavitelia reholí doplnení bývalým exorcistom – profesionálnym diecéznym vyháňačom zlého ducha (diabla) .
Aby Hríb vykompenzoval zjavne jednostrannú konšteláciu, do úlohy protistrany sa trpezlivo snažil podkladať sám seba. A tak v príkrom rozpore so svojimi samoprezentáciami a samodefiníciami za ostatných minimálne 10 rokov kládol mnohé otázky tak, ako keby bol v prípade cirkvi a viery neinformovaný človek z davu. Samozrejme, otázky na úrovni FAQ nevzdelaných Marťanov boli nahrávkami na úhľadné odpovede, najmä v prvej časti večera. Ale ani v druhej časti, už len za účasti vyšších formátov cirkevného aparátu, sa neškodnosť otázok a ani pohodový obraz debaty zásadne nezmenil. A tak sme sa veľa nedozvedeli napríklad o opodstatnenosti pozície vyháňača zlého ducha na diecéze a žiaľ ani o „moderných“ metódach vyháňania diabla (napokon nikto sa vážne ani nepýtal). Zato sme sa ale mohli dozvedieť dosť o tom, že keby sme mali v cirkvi takých ľudí (ako boli mladí aktivisti v predchádzajúcej skupine pozvaných), tak cirkvi žiadna kríza nehrozí. Naopak, keď bolo treba skonkretizovať výklad o pnutí v cirkvi (mimochodom, veľmi kultivovaný, len dosť všeobecný) nemohli sme sa dosť dlho dozvedieť to , v čom je rozdiel medzi cirkvou pred a po Druhom vatikánskom koncile a pod.
Len ako šafranu bolo vo večerno-nočnej lampe samostatnejších a živších myšlienok (aj to len, zrejme pre istotu, ako príklad názorov emeritného milánskeho arcibiskupa): napríklad, že je možné, že ľudia, ktorí sa dnes navonok javia a konajú ako súčasť cirkvi, sú v skutočnosti mimo nej a naopak. Alebo, že cirkev sa sama uzatvára do akéhosi mentálneho geta, keď sa vyhýba diskusii s ľuďmi formálne stojacimi mimo nej. Už len toto mohlo byť pri účasti ideovo pestrejšieho publika diskusne cenné a príťažlivé. A práve nemožnosť fundovanejšieho a kritickejšieho rozobratia názorov v podmienkach ideového monolitu (nech už bol akokoľvek vnútorne diferencovaný) je vážny defekt spomínanej relácie. Na škodu pre divákov, ale aj pre cirkev a reláciu Večer pod lampou, ktoré v tomto prípade Hríb ukážkovo uzatvoril v ich mentálnom svete (gete).
Novinárska etika mala teda po skončení relácie dobre červené líca. Len jedno nechápem. Prečo niekto z kompetentných v Rade pre vysielanie a retransmisiu nežiada aspoň diskusiu o opakovaných etických fauloch stretnutí Večer pod lampou, a to zrejme vedome pripravovaných a odvysielaných. A ich elimináciu, či aspoň elementárnu vyváženosť v práci moderátora a v dramaturgii tohto inak dobre konštruovaného formátu. Etika masmediálnej práce by si to vyžadovala dokonca aj vtedy, ak by sa obdobná téma viery vysielala v TV LUX. Už vôbec nie vo verejnoprávnom médiu. Nepodceňujme to. Lebo nevyváženosť v médiách nie je nič iné ako výchova a navykanie divákov na totalitné chápanie života okolo nás. V prípade Bieloruska to naši aktivisti zjavne vidia a oprávnene zvonia na poplach. U nás v tomto prípade – nie. Prečo nie? Lebo ak aj nie je Večer pod lampou najväčšia tma, tak temno určite.