samueltomko

Poludnie v kaviarničke stredoslovenského okresného mesta. Je piatok 14. marca a rádio prináša správy. Jednou z tém je  výročie vyhlásenia vojnového slovenského štátu. Ako sa stáva u nás pomaly rituálom, spomínajú sa takmer výlučne len židovské transporty, učitelia zorganizovali exkurzie študentov do Osvienčimu… A čo desaťtisíce  „nežidovských“  obetí, tých 211 masových slovenských hrobov,  padlí povstalci, čs. a ruskí vojaci, vypálené a vyvraždené desiatky slovenských dedín? „To nebolo? O tom netreba hovoriť?“ dávam si v duchu otázku. Ale asi nie, nepadla o tom ani zmienka.

Keď v rádiu zaznela otázka, ako gymnazisti vnímajú  vojnový slovenský štát a jeho prezidenta Tisa,  partia začínajúcich štyridsiatnikov pri susednom stole zbystrí pozornosť (asi majú takých doma). Z rádia počujeme hlasy mladých slečien, ktoré  sa dohadujú, či bol Tiso premiér alebo prezident, chlapčenský hlas povie, že niečo sa učili, ale teraz  to nemá v hlave, niekto  si naveľa-naveľa spomenie  na vyvlečenie slovenských občanov do koncentrákov a napokon jeden slovenský orol vyhlási, že Tisa vníma pozitívne. Lebo za jeho vlády bol rozvoj a všetko má svoje obete.  A vtedy to prišlo: „Nebyť tých Židov, tak by Tiso bol vlastne OK“, zhodli sa počúvajúci muži  a vrátili sa k svojim pôvodným témam.

Užasnutý som rádio počúval ďalej a dozvedel som sa, že osnovy neurčujú, ako sa má učiť o histórii vojnového štátu. Nikto teda nepovie žiakom a študentom, čo je okrajová informácia a čo je ústredné motto, ktorým  sa vlastne  Tiso a vojnový slovenský štát zapísal do dejín (lebo, vieme, že  kvôli „rozvoju“ to nebolo). O tom, že sa vina Tisa a vojnového štátu čoraz  častejšie  zužuje „len“ na židovské obete ani nehovoriac.  

V „kauze“ Tiso sa teda pokúsim  uviesť aspoň časť argumentov „pre a proti “ vrátane ich významu. Myslím tým závažnosť jednotlivých informácií pre objektívne  umiestnenie Tisa a vojnového štátu do našej a svetovej histórie. Bol by som potešený, keby si tieto informácie prečítalo čo najviac ľudí,  hlavne tí z vlády a ministerstva školstva, ktorí podľa rádia „nezasahujú“ (nechcú alebo sa boja?)  do vytvárania skutočného  obrazu našej histórie.

Najprv o teda o rozvoji resp. o pozitívach súvisiacich s vojnovým štátom. Pohľad na fakty a štatistiky (kedysi opomínaný)  ukazuje na rozvoj slovenského národného školstva (nechajme bokom na základe akej „demokratickej“ ideológie) a na  stabilitu   hospodárstva (nechajme bokom, že to bolo v podmienkach globálnej kontinentálnej vojny keď z nej  hospodársky profitovali štáty s malým zapojením). Štát podporoval aj  vytváranie podmienok pre kultúru (nechajme bokom aké ideové paškvily sa v nej objavovali) a iné spoločenské oblasti resp. sa aj  snažil  budovať inštitúcie  štátneho riadenia (nechajme bokom ako represívne, nedemokratické  a totalitné boli mnohé z nich, ako napr. Úrad propagandy alebo Ústredie štátnej bezpečnosti).

Suma sumárom, pozitíva tu sú, aj keď, ako som vyššie spomenul, každé jedno má aj svoju druhú, zápornú, stránku, ktorú sme náročky nechali bokom. Povedzme si ale na rovinu:  Sú toto také  zásluhy, za ktoré treba priam velebiť či dokonca blahorečiť,  ako navrhuje istý historik ? Alebo len dotvárajú logické očakávanie, že za slovenského štátu sa podporovalo slovenské školstvo a hospodárstvo (a nie napr. portugalské, ak chceme byť trochu štipľaví)?  Ale to už je vec názoru každého z nás.

Ak hovoríme o pozitívnejších stránkach, treba odobrať aj z viny Tisa na rozbití čs. republiky, ako sa vyhlásenie samostatného štátu v marci 1939  v minulosti posudzovalo. A  to aj napriek tomu, že Tiso popodpisoval pred Mníchovom celý rad kontraproduktívnych výziev, a nielen to (napr. sa aktívne sa podieľal na neobjektívnom „okiadzaní“ Henleina pri misii lorda Runcimana a pod).  

Samozrejme to neznamená, že v skutočnosti bola Tisova rola v marci 1939 hrdinstvom, skôr išlo o  z núdze cnosť. Dnes je totiž už zrejmé,  že  republiku  pred a počas Mníchova  rozbil zvnútra Beneš (neskorší najväčší Tisov politický „žalobca“ ),   okrem iného svojou kapitulantskou  politikou. A  zvonku Hitler, neskorší Tisov – ako uvidíme – až infantilný idol, ktorému, zdá sa, obetoval  Boha, Národ a aj svoje svedomie.     .  

Z druhej strany stoja Tisove skutky, ktoré znamenali pre Slovensko a jeho občanov nielen osobnú katastrofu, ale ktoré sa hodnotia ako  priame ohrozenie národnej a štátnej existencie.  Pripomenieme si teda aspoň niektoré z nich (výber ide od októbra 1938 do konca vojny) a uvedieme bližšie a súvisiace informácie. Urobte si svoj vlastný názor. 

Súhlas s vydaním južnej časti Slovenska  a podpis arbitrážneho protokolu Viedenskej arbitráže dňa 2.11.1938.

Maďarsku bola bez boja vydaná štvrtina (!) slovenského územia v rozsahu  10 390 km2 s 860 tis. obyvateľmi, vrátane  takmer  300 tis. Slovákov a Čechov. Súčasťou  vydania boli napr. nielen  Košice (v nich žilo 17 tis. občanov maďarskej národnosti), ale aj  ich  čisto slovenské okolie s  85 tis. občanmi. Zo 779 vydaných obcí malo 170 slovenskú väčšinu. So súhlasom autonómnej vlády na čele s J. Tisom  sa na boj  pripravená čs. armáda stiahla na novú hranicu. V nasledujúcich dňoch bolo z vydaného územia nútene alebo „dobrovoľne“ vysťahovaných vyše 100 tis. Slovákov a Čechov, pričom sprievodným znakom bolo násilie, streľba, popravy a obete na životoch. O období do roku 1945 netreba bližšie hovoriť, všeobecne sú známe represie vrátane streľby do farníkov, ktorí sa chceli modliť po slovensky.

Jozef Tiso, vtedajší najvyšší slovenský predstaviteľ  po rozhovoroch  s nemeckou stranou podpísal  spoza chrbta našej zmobilizovanej  armády arbitrážny protokol a odsúhlasil odovzdanie územia. Môžeme zvažovať, ako si Tiso ako najvyšší slovenský činiteľ plnil svoje  ústavné povinnosti, medzi ktoré patrila aj ochrana územnej celistvosti slovenského územia  (to isté platí aj pre Beneša v dňoch mníchovskej dohody).  Z týchto činov nebol nikdy obvinený. Je to ale niečo, za čo by mal byť velebený?   

Súhlas s odovzdaním slovenského územia  Poľsku.

Na rokovaniach medzi Poľskom a Česko-Slovenskom nasledujúcich po mníchovskej dohode  sa  poľská strana dožadovala pripojenia časti  územia  Slovenska  v rozsahu  226 km2  so 4280 obyvateľmi. O územie prebiehali  lokálne konflikty medzi miestnymi jednotkami čs. a poľskej armády (napr. pri neúspešnom pokuse obsadiť naše územie bol zabitý poľský major). Napokon sme „poslúchli“ a  naša armáda sa stiahla. Dňa 1. decembra 1938 Poľsko toto naše územie aj obsadilo.

Vydanie nášho územia definitívne odobril  predseda slovenskej autonómnej vlády Jozef Tiso.  Vedia  chlapci s jeho pozitívnym vnímaním alebo iní  s jeho tričkami (tí by možno neustúpili)  aj o tomto?

Súhlas s vydaním slovenského územia na východnom Slovensku Maďarsku.

Udialo sa tak v apríli 1939  v rozsahu 74 obcí medzi ktorými nebola ani jedna (!!)  maďarská. V oblasti žilo 40 tis. obyvateľov (niektoré zdroje uvádzajú 70 tis.)     takmer výlučne slovenskej, rusínskej resp. ukrajinskej národnosti.  Tento kapitulantský, neštátnický  postoj vedenia  slovenského štátu bol výsledkom tzv. malej vojny. Maďarská armáda vtrhla (spojenec- nespojenec) na Slovensko zo Zakarpatskej Ukrajiny s cieľom zastaviť sa až na línii Vysokých Tatier.  Počas obranných bojov (vtedy už) hlava  samostatného Slovenského štátu  Jozef Tiso neúspešne žiadal o pomoc Nemecko. Následne si „ nechal poradiť“ a prijal aj  nemecké stanovisko, aby na východ nepremiestnil  ťažkú vojenskú techniku dislokovanú na Považí. Napokon slovenský prezident odsúhlasil (!) odovzdanie územia svojho štátu (so slovenským obyvateľstvom) Maďarsku.

V tomto prípade už je ale viac-menej úplne jasné, že Jozef Tiso ako hlava samostatného štátu porušil svoje ústavné povinnosti ochraňovať územnú celistvú celistvosť Slovenska (hranice boli potvrdené aj Viedenskou arbitrážou).  Za tento svoj čin nebol nikdy súdený. Chce ho ale niekto za to oslavovať? Vníma ho za to niekto pozitívne? Ak áno, kto vlastne?

Návrh masových nútených deportácií obyvateľstva medzi Maďarskom a Slovenskom.  

Toto je vlastne akási tragikomická „perlička“ ukazujúca „kompetentnosť“  Tisa ako štátnika.  Udialo sa to na komárňanských  rokovaniach  medzi Maďarskom a Česko-Slovenskom o vyriešení menšinových problémov (nedohoda potom viedla k už spomínanej viedenskej arbitráži).

Česko-Slovensko zastupovala na žiadosť slovenskej autonómnej vlády čisto slovenská delegácia na čele s predsedom autonómnej vlády Jozefom Tisom   s odôvodnením, že  Slováci sa bez Čechov s Maďarmi skôr dohodnú. Pravdepodobne ale za tým bol fakt, že vedenie Hlinkovej strany údajne  boj o južné Slovensko už dávnejšie  „odpískalo“. Nešlo im o zachovanie ešte nie strateného  južného Slovenska, ale o čo najmenšie územné straty. 

Obe strany si po zahrievacom kole pripravili návrhy. Ten náš predniesol vedúci delegácie Dr. Tiso. Začal tak, že Maďarsku na znak dobrej vôle daroval (!!)  ešte pred rokovaním  Šahy a Slovenské Nové Mesto (na druhý deň ich maďarská armáda obsadila). Následne navrhol, že „vrátime“ celý Žitný ostrov a zvyšné menšinové oblasti „vyčistíme“ deportáciou Slovákov z Maďarska na Slovensko (cca 405-460 tis ľudí) a recipročne  Maďarov zo Slovenska do Maďarska.

Maďari Tisov návrh odmietli, chceli podstatne viac.  Keby súhlasili, Slovensko sa mohlo cez osobu Jozefa Tisa zapísať do dejín, o čom málokto vie. Masové deportácie európskeho obyvateľstva by totiž v takomto prípade  v premiére   nenavrhol Stalin , ale „náš rodák“ – prvý slovenský prezident.

Jozef  Tiso nebol po vojne za svoje konanie obvinený ba ani deklaratívne pranierovaný. Možno aj preto, že po roku 1945 sa masové presídľovanie stalo dočasne legitímnym. Tisove štátnické „zásluhy“ by sa ale nemali opomínať.  

Zlikvidovanie demokratického zriadenia a vybudovanie totalitného vojenského štátu.   

Likvidácia demokracie sa začala v dňoch 5-6. 10. 1938, keď výkonný výbor HSĽS vyhlásil autonómiu, pozval do Žiliny takmer všetky politické strany na Slovensku a  navrhol im zlúčenie s ľudovou stranou. Nepozvané strany, ako Sociálna demokracia, KSS a SNS boli následne zakázané. Neskorším prijatím Ústavy bola HSĽS ako jediná strana potvrdená.

Na Tukovu Rodobranu a Hlinkovu gardu (časom boli zlúčené) preniesla vláda  majetok Sokola, Orla a ďalších organizácií a vyzbrojila ju. Založením Úradu propagandy (hneď v októbri 1938) sa vytvorila cenzorská a masážna inštitúcia, ktorá sa popri riadení tlače, rozhlasu a ideových podujatí „preslávila“ okrem iného aj celým radom obskúrnych nenávistných brožúriek proti Čechom a Židom. Neskoršie založené Ústredie štátnej bezpečnosti (ÚŠB) malo možnosť zatýkať a  zadržiavať len na základe administratívneho rozhodnutia, na čo doplatilo vyše 3 000 osôb, z ktorých to časť neprežila (načo potom súdy a rozsudky smrti, keď máme „efektívnejšie metódy“?) a časť to prežila zmrzačená. Osobitným momentom bolo Tisovo rozhodnutie, že nemecké Gestapo a SD spolupracujúce s ÚŠB mohlo zadržiavať a vypočúvať slovenských občanov, pričom časť z nich odviezli za hranice Slovenska a pod.

Právne sa režim prikryl  §  58 novej Ústavy, ktorý určil,  že slovenský národ sa štátnej moci zúčastňuje prostredníctvom HSĽS. Táto strana prostredníctvom ďalších zákonov dostala úlohu vyberať osoby na funkcie starostov a členov obecných výborov. Tých  potom menovala (!) príslušná štátna administratíva. Zamestnanci štátu mali povinné členstvo v HSĽS a Hlinkovej garde (neskôr sa povinné členstvo rozšírilo na ďalšie skupiny obyvateľstva)  a študujúca mládež zase v Hlinkovej mládeži.

Ako Tiso povedal: Jeden Boh, jeden národ, jedna organizácia. Boli Tisove aktivity niečím, za čo by mal byť velebený? Alebo žeby naopak ?  

Definitívny vstup Slovenska do svetovej vojny vyhlásením vojnového stavu so ZSSR (22.6. 1941) a USA a Veľkej Británii (12.12.1941).   

Vstup do vojny proti  akejkoľvek  svetovej  veľmoci  bola (a aj je) vážna  vec. Tie  sa neodpúšťajú a v prípade neúspechu môžu  „vykrútiť krk“  aj štátnosti. Viac ako ostaným to malo byť jasné slovenskej vláde, najmä  po skúsenostiach z rokov 1938/39, keď sa Slovensko stalo  vďačným  územným  „trhacím kalendárom“  svojich  susedov  Poľska,  Nemecka, Maďarska. Tak, ako to bolo jasné celému radu iných Hitlerových spojencov. Japonsko sa napr.  nezapojilo vôbec, Bulharsko vojnu Rusku taktiež nikdy nevyhlásilo, a obdobný postoj zaujalo aj Chorvátsko.  Priamemu vyhláseniu vojny sa vyhli aj tradiční nemeckí sympatizanti Španielsko a Portugalsko, hoci neformálne Nemecko podporovali.

Vojne s Ruskom sa teda s najväčšou pravdepodobnosťou dalo vyhnúť. Samozrejme nebolo by to  len tak, zadarmo, bez straty aspoň časti sympatií veľkého Vodcu. To isté – a  ešte viac – platí  o vyhlásení vojny USA a Veľkej Británii. Toto  malo navyše  vzhľadom  na geografickú oddelenosť (o veľkosti a sile štátov nehovoriac) ešte aj deprimujúci tragikomický charakter.  Pravda, to  by  nesmela  byť  moc v  štáte  skoncentrovaná  v rukách  malej  skupiny nerozhľadených ľudí v uniformách a reverendách s prevažne okresným videním sveta.

Vyhlásenie vojny veľmociam znamenalo presunutie Slovenska z pozície vratkého  nového štátu vzniknutého za podivných okolností do horúcej oblasti  budúcich katastrofických geopolitických zemetrasení. Vypovedanie vojny  malo aj prenikavý domáci dopad. Slovenská verejnosť, doposiaľ len opatrne sledujúca vznik novej uniformovanej štátnej elity, spozornela.

Málokomu, či už katolíkom alebo evanjelikom,  padlo „do nôty“ vyhlásenie vojny priateľskému  USA. Žilo tam totiž približne milión Slovákov výdatne vypomáhajúcich svojim príbuzným na Slovensku. Ľudia sa čudovali aj vojne, ktorú sme spod Tatier vyhlásili svojmu nedávnemu spojencovi Veľkej Británii – vládkyni svetových oceánov a najväčšiemu štátu na svete. „Slavianske“ Rusko, hoci momentálne oblečené do boľševického zvrchníku, zase v mysliach stále zostávalo miestom, ktoré nás podporovalo v časoch národného ohrozenia, a miestom kam cez prvú svetovú vojnu slovenskí chlapci  utekali z maďarskej armády. Verejná mienka sa začalo postupne orientovať protivojnovo a protivládne, a to aj v situácii, keď sa životná úroveň nezhoršovala. Tiso a jeho režim si vtedy, napriek cirkevnej podpore, začal kopať svoj domáci politický hrob. Žiaľ, súbežne aj hrob pre vlastný národ a štát v medzinárodnom ponímaní.

Tisove „štátnické“ rozhodnutie vyhlásiť vojnu veľmociam malo aj  bezprostredné  priame dopady na životy občanov Slovenskej republiky. Slovenským občanom nemeckej národnosti umožnila Tisova vláda nastúpiť do nemeckej armády (vrátane základnej vojenskej služby). Údaje o počte mŕtvych nie sú k dispozícii. Do Ruska boli vyslané dve slovenské divízie. Armádne údaje uvádzajú presný zoznam takmer 1 300 slovenských vojakov, ktorí  padli bojujúc proti sovietskej armáde a partizánom.  Spolu s ďalšími  stratami (úmrtia mimo boja, zajatecké tábory a pod.) dosiahli straty slovenských divízií približne 2 500 osôb. Ich hroby sa nachádzajú na rôznych miestach bývalého sovietskeho priestoru a v drvivej väčšine sú neoznačené. Na rozdiel od nemeckých dobrovoľníckych organizácií chrániacich pamiatku nemeckých padlých, po týchto obetiach Tisovho prezidentovania neštekne ani pes.

Na Slovensku v období 1942-3  sa začali formovať dve veľké mocenské protivládne skupiny (menšie odbojové organizácie nespomíname). Obe mali ambície zachrániť slovenskú štátnosť v prípade črtajúcej sa prehry Nemecka. Preto aj vznik protivládnych ilegálnych ozbrojených organizácií a neskoršie aj povstanie, je dôsledkom dramatických štátnických chýb Tisovej skupiny a ich neschopnosti za chodu napravovať chybné rozhodnutia.  

Prvá z protivládnych skupín, vedená ministrom obrany F. Čatlošom, mala zámer „otočiť“  a v príhodnom okamihu previesť Slovensko  k spojencom. Je možné, že mali spravodajské informácie o podobných zámeroch generality v Taliansku, Maďarsku, Rumunsku a iných štátov. Je takmer isté, že po tom, čo Tiso fanaticky odmietal akékoľvek obchádzanie nemeckého vodcu, bol z koncepcie vypustený.  

Druhá sa vytvorila podpísaním Vianočnej dohody ilegálnych opozičných síl v roku 1943. Predstavovala súhrn slovenskej nefašistickej  politickej elity. Práve táto skupina potom (o. i. aj kvôli Tisovej likvidácii čatlošovcov) prevzala v roku 1944 organizáciu povstania a úspešný presun Slovenska do tábora víťazov.   

Vráťme sa ale k Tisovi. Ten si ani v rokoch 1943-4 stále zjavne neuvedomoval, aký fatálny a nezmyselný krok vykonal zavlečením Slovenska do vojny proti USA, Veľkej Británii a Rusku. Ubiehali posledné dni a hodiny, keď  by mohol aspoň prispieť k spásonosnému riešeniu. Ešte stále mal totiž možnosti vytvoriť priestor pre svoju generalitu vedenú Čatlošom a Malárom  a potom sa v pravom okamihu stiahnuť do úzadia (neskôr pravdepodobne načas aj do emigrácie).

Ako politik okresného formátu však Tiso v svojej vízii prežitia slovenského  štátu pravdepodobne dovidel tak akurát cez Dunaj do nemeckej Petržalky. To sa mu ako politickému slovenskému lídrovi stalo definitívne osudným. A buďme radi, že vďaka rozhľadenejším ľuďom na Slovensku a odbojne naladenej verejnej mienke, nezavliekol do záhuby aj Slovenskú republiku.  

Do nášho hodnotiaceho hľadáčika sa teda dostala Tisova štátnická „zásluha“ za (nie nevyhnutné) vyhlásenie vojny veľmociam a  tým  vtiahnutie Slovenska do možného povojnového národného  rozparcelovania. Zhodnotiť treba aj významnú štátnickú vlastnosť – (ne)schopnosť naprávať chybné rozhodnutia, o zodpovednosti za nezmyselnú smrť 2 500 slovenských vojakov na východnom fronte nehovoriac. A to najpodstatnejšie – obete na Slovensku ešte len budeme posudzovať. Možno by preto bolo dobré, prečítať si najprv nasledovné odseky…   

 „Pozývací list“ nemeckej armáde, výzva na obsadenie Slovenska, zavlečenie vojny na Slovensko

Tiso na prelome júla a augusta nečakane podriadil  strategické  východoslovenské divízie (mali otvoriť priesmyky ruskej armáde)  pod nemecké velenie. Zrejme mu  nemecké spravodajstvo odovzdalo informácie o pripravovanom prevrate. Neskôr  požiadal (23.8. 1944) o čiastočnú nemeckú vojenskú pomoc a 28. 8. požiadal führera o obsadenie celého Slovenska. Celú nemeckú akciu potom  finančne kryla slovenská vláda.

Vstupujúce nemecké vojská vyvolali predčasné (bez otvorenia východných hraníc) vypuknutie bystrickej vetvy  povstania (čatlošovci boli organizačne v dezolátnom stave). Aby dezorientoval veliteľský zbor, obyvateľstvo a  povstalcov, Tiso vystúpil v rozhlase a vyzval  na priateľské prijatie nemeckých vojsk, ktoré vstupujú na pozvanie slovenského prezidenta. Pod hrozbou vydania Nemcom prinútil ministra obrany F. Čatloša a generála A. Malára prečítať do rozhlasu vopred pripravené vyhlásenie. Toto  už úplne zmiatlo veliteľov najmä  na západe Slovenska a v Bratislave dislokovaných  jednotiek a nemecké vojsko ich  bez problémov odzbrojilo. Napriek tomu povstalecká armáda dosiahla počet 60 tis. vojakov a partizánske oddiely 12 tis. bojovníkov.

V septembri 1944 dal prezident Tiso príkaz na organizovanie nového vojska Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) a žandárstva (POŽ). Tieto „elitné“ trestné skupiny v počte 3 000 osôb sa zúčastnili spolu s nemeckými trestnými jednotkami najmä na represívnych akciách. Výsledkom je 90 vypálených obcí a osád (teda nielen mediálne známejší Kľak, Ostrý Grúň a Tokajík), 211 identifikovaných masových hrobov s pozostatkami takmer 5 000 obetí. Niektoré príklady, ako strieľanie privážaných civilov do tylu  vrátane hádzania  niektorých živých  do rozpálených pecí v Nemeckej (vyše 700 obetí) v protitankových priekopách v  Kremničke (900 obetí) dávajú týmto číslam inú dimenziu. Straty slovenských povstalcov nie sú presne vyčíslene, odhadujú sa 10 tis. osôb.

Ak sa teda slovenský vojnový štát a jeho prezident dáva do kontextu „iba“ s  deportáciami a vraždami slovenských občanov židovského pôvodu, potom ide o nehoráznu lož a bohapusté skresľovanie. Mimochodom, keď už to je, zdá sa, ľahostajné vládam SR (klásť kvety na niekoľko zachovaných pomníkov nestačí), prečo to  je jedno potomkom obetí, nášmu obyvateľstvu a najmä dnešnej mládeži?

Povstalecké obdobie, charakterizované súčasnými neofašistami  ako „židoboľševický puč proti vlastnému štátu“, bolo obdobím, v ktorom sa zodpovední vlastenci pokúsili vrátiť Slovensko z úvozu klesajúcom do politickej priepasti. Naopak, Tiso sa otvorene prejavil celým radom trestne postihnuteľných skutkov (o morálke a etike nehovoríme). Okrem pozvania zahraničných armád (prišla nielen nemecká, ale aj maďarská, o čom sa veľa nevie), spomeňme aj také „maličkosti“, ako že na jeho príkaz bola vytlačená pomerne známa výzva – priepustka domov, s ktorou sa mali povstaleckí vojaci preukázať pri odchode ( dezercii)  z armády. Tisíce dôverčivých  sa  naozaj dostali z hôr, ale len do nemeckých koncentrákov a tam mnohí aj pod nemeckú zem. Známa je Tisova ďakovná omše vrahom v Bystrici, vyznamenanie zaslúžilých lovcov slovenských vojakov, partizánov a civilov, ďakovný list Hitlerovi a pod.       

Neúspech povstania v jeho pôvodnom pláne  zapríčinený najmä zásahom prezidenta Tisa a bezprecedentným pozvaním nemeckých jednotiek znemožnil  prechod ruských a čs. vojsk cez spriatelené územie  až k Viedni, ktorý mal trvať iba niekoľko dní. Naopak, spôsobil sedemmesačné krvavé boje v zložitom slovenskom teréne, čo malo  pre životy slovenských občanov, vojakov všetkých bojujúcich strán a civilov,  drvivé dôsledky. Do Bratislavy  sa ruská armáda dostal takmer súčasne s priblížením k Berlínu.  Len armádne boje si  vyžiadali vyše 100 tis. mŕtvych sovietskych vojakov  (  z toho len na Dukle 19 tis.) , tisíce mŕtvych Svobodovej čs. armády( na Dukle 1800) a 11 500 rumunských mŕtvych ( rumunská armáda oslobodzovala tretinu Slovenska). O nemeckých stratách nemám údaje a straty vzniknuté na ostatných frontoch v dôsledku predĺženia vojny sú prakticky nezistiteľné.  

Takže je Tiso  zodpovedný a spoluzodpovedný „iba za  tých Židov“?  Nevedomosť? Hlúposť?  Alebo niečo iné?

Osobnostné  vybavenie štátnika Jozefa Tisa.

Popri udalostiach treba spomenúť a doložiť  aj subjektívne momenty prijímania jeho rozhodnutí. Historici a Tisovi súčasníci (stúpenci a odporcovia) vážne spochybňujú schopnosť Tisa chápať  geopolitickú  a každodennú  realitu, poukazujú na absenciu sebazáchovného štátnického inštinktu či vedomia osobnej zodpovednosti, zotretie hranice medzi zločinom a právom v myslení, patologické zbožňovanie Hitlera a jeho ideológie.  

Ani jeden z týchto psychických stavov nie je sám o sebe zločinom. Ak sa však stanú súčasťou osobnostného profilu prezidenta štátu, nota bene totalitného štátu, kde prezident má rozhodujúce slovo,  môžu vygenerovať kritické situácie vedúce k smrti a poškodeniu práv občanov a až k možného zničeniu štátnosti. Aj to je súčasť obrazu Jozefa Tisa a dôvod, prečo by sme mali o nich vedieť.

Buďme konkrétni. Ako sme už uviedli, štátne establišmenty nemeckých spojencov, ako Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Taliansko  a i.  začali po roku 1943 (s podporou svojich najvyšších predstaviteľov) realizovať  plán B: odvrátiť zničenie štátu a ohrozenie národa prostredníctvom prechodu k budúcim víťazom. Dokonca aj nemeckí generáli sa atentátom na Hitlera pokúsili zachrániť svoj národ.

Tisov osobný plán B (podľa jeho tajomníka Murína) bol však takýto: „Po  tom, čo sovietska armáda dorazí k slovenským hraniciam, ako vrchný veliteľ brannej moci dám príkaz slovenskej armáde, aby zložila zbrane a nekládla odpor, ale aby sa nepridala a nebola k dispozícii sovietskym veliteľom.“ Súbežne vraj Tiso chcel  na Západe rozvinúť „akciu“ na uznanie Slovenského štátu. Zrejme sa  nazdával, že za svoje konanie v období 1938-45 a zákaz pripojiť sa k víťazným spojencom  dostane akési poďakovanie  a navyše naspäť aj južné Slovensko. A tak bude kývať Benešovi spoza Moravy. Akosi mu zjavne nedochádzalo, že sa ním vzhľadom na jeho osobnú zodpovednosť za vojnové útrapy  nikto nechystá baviť.  

Ťažko sa v tom vyznať. Ak si ale uvedomíme, že napokon Jozef Tiso rozmetal aj Čatlošove zámery otvoriť duklianske priesmyky a pridať sa k spojencom treba zvážiť , či za tým okrem jeho pevného vzťahu k Hitlerovi nemohla byť aj ranená  samoľúbosť.

Určitá forma absencie  vnímania osobnej zodpovednosti sa prejavila aj na bratislavskom súdnom procese. Popieral, že vedel o vystrieľaní a vypálení obcí, hoci to mal v prezidentských materiáloch s jeho poznámkami. Chladne popieral, že vedel o osude deportovaných Židov. Postupne boli predkladané rôzne dokumenty vrátane informácií z Vatikánu, svedectiev ľudí z jeho okolia o presakujúcich informáciách. „Neviem“, či „nepamätám si“ , alebo „mal som iné veci na robotu“ odpovedal bývalý prezident na takéto otázky žalobcu. Vrcholom bolo popretie svojej informovanosti  o tzv. Vrbovej a Wetzlerovej správe  (boli to utečenci z Osvienčimu, ktorí sa dostali až do Bratislavy). Informáciu mu na prosbu bratislavského katolíckeho duchovného odovzdal minister školstva. „Nepamätám si“, pokrútil hlavou, hoci na spise bol jeho osobný podpis s vlastnoručne napísanou poznámkou ad acta.

 Osobitným „zážitkom“ bolo premietanie filmov z koncentračných táborov, ktoré nakrútili bezprostredne po ich obsadení americkí a sovietski kameramani. Aj dnes, keď už sú tie zábery  dostatočne známe, vyvolávajú pnutie zmyslov. Vtedy to bolo určite niekoľkonásobne silnejšie. Sála bola zhrozená. Jeden s predstaviteľov obžaloby sa rozplakal a bývalý minister vnútra Alexander Mach súdený súčasne s Tisom, sa duševne zrútil (pravdepodobne nemal o lágroch úplne presné informácie). Jozef Tiso zostal ľahostajný, díval sa bokom alebo do zeme.

Aby sme však lepšie pochopili možné myšlienkové pochody slovenského vojnového prezidenta, zastavme sa  na – údajne až detsky zanovitom – zbožňovaní  osoby Hitlera a jeho ideológie.

Podľa dobových dokumentov vzťah Tisa k Hitlerovi  pripomínal vzťah adoptovaného syna k dobrému otčimovi či dokonca otcovi, ktorý sa mu stal kompasom a dobrotivým ochrancom medzi silnejšími.  Zdá sa, že ho až akosi dojímala „otčimova“ dôvera. A  to, že sa ho pred neprajníkmi a ľuďmi z nemeckého vedenia, pred ktorými mal zrejme komplexy, zastáva, radí mu, má trpezlivosť (vieme, že nie  veľkorysosť). Tiso mu zrejme  chce na revanš  za každých  okolností dokázať , že si to váži, že bude pri ňom stáť, že mu bude verný.

O tom, že niečo  podobného  tam skutočne bolo, svedčí  po vojne nájdený  zápis zo  zasadania generality Sicherheitsdienstu, gestapa a iných bezpečnostných zložiek, Na ňom  Hitler mimo iné reagoval na interné informácie o znechutenosti vysokých nemeckých činiteľov hrať štafáž pred tým „tlstým popom“  (Tisom), ktorý „wirklich“ hlavou štátu ani nie je.

Hitler na to v svojom vystúpení reagoval a poučil generalitu, že musia chápať geografickú dôležitosť Slovenska vo vojne na Východe. Ide tu o „Volk“, ktorý má ešte len prvú generáciu inteligencie a aj to sú v skutočnosti len do frakov preoblečení synovia pastierov a sedliakov, povedal Hitler a pokračoval: Lenže tento národ je disciplinovaný a poslušný a to len preto, že bezvýhradne poslúcha a verí svojim farárom a Tiso je farár a jeho Volk mu verí a Tiso verí mne. Hab´t Ihr verstanden, meine Herren und Parteigenossen?, skončil Hitler svoje vystúpenie.

Hitler asi Tisovu (neštátnickú) vieru v jeho osobu a ideológiu pochopil správne. Preto nech ani nikoho neprekvapí, že Tiso už z bavorského exilového úkrytu  mal poslať  Hitlerovi  24. apríla 1945 blahoprajný telegram k narodeninám s textom akoby sa nechumelilo a ruskí vojaci už nebehali v okolí berlínskeho bunkra. Po Hitlerovej samovražde píše 30. apríla 1945 novému vodcovi admirálovi Dönitzovi, v ktorom mu  blahoželá a vyslovuje vernosť Slovenska Ríši. Údajne to bolo  prvé blahoželanie  a nestavil by som ani cent , že aj jediné.

Vyhladenie 60 tis.  slovenských občanov židovského pôvodu.

Spolužitie židovskej obce  (cca 90. tis. osôb) a Slovákov bolo ešte z čias Uhorska poznačené silnými spoločenskými a hospodárskymi  rozdielmi. Slováci (ak sa neprihlásili k maďarskej národnosti) sa pomerne ťažko dostávali do významnejších spoločenských a ekonomických pozícií. Židia, tradične hospodársky silní a navyše prevažne sa hlásiaci k odkazu jednotného maďarského národa, boli väčšinou členmi štátnych, mestských a dedinských elít. Ak sa inak nedalo, tak aspoň ako krčmári a miestni „úžerníci“. Odstup väčšiny židovského obyvateľstva od slovenského sa prejavil aj v čase  vzniku samostatnej čs. republiky, ktorú na mnohých miestach židovské organizácie odmietli a naopak vytvorili miestne domobrany, ktoré spolupracovali s odchádzajúcou maďarskou mocou.

V 30-tych rokoch  sa postoje  pravdaže zmenili, ale nechuť na oboch stranách sa nedala odstrániť len tak. Navyše sa čoraz viac začal prejavovať konkurenčný boj medzi novovznikajúcou slovenskou podnikateľskou vrstvou a židovským kapitálom o postavenie v ekonomike. Tomu nahrávala stupňujúca sa  konfesijná nevraživosť katolíckej cirkvi a jej aktivistov (medzi inými aj A. Hlinka a J. Tiso). Vynechať nemožno nacistickú ideológiu prerastajúcu viaceré slovenské politické strany, najmä však vnútro HSĽS, „materskej“ strany Jozefa Tisu.

Nová situácia nastala po vyhlásení samostatného slovenského štátu. Od konfiškácie židovského majetku spustenej  roku 1940 (z 12 300 židovských podnikov bolo arizovaných 200, ostatné boli zrušené aby „neprekážali kresťanskej konkurencii“) sa podľa nemeckého vzoru prešlo k postupným deportáciám Židov do táborov,  najmä v dnešnom Poľsku. Zákony meškali a tak, len na základe súhlasu J. Tisa a dohody V. Tuku s nemeckým vyslancom, bolo  odvlečených vyše 30 tis. slovenských Židov. Vtedy ešte  občanov Slovenskej republiky.

Vatikán sa pokúšal zakročiť aspoň formálne. Vzhľadom na svoje informácie o táboroch vedel, že angažovanie sa kňazov v tomto smere sa pre katolícku cirkev neskončí dobre. Pápežský úrad požiadal bratislavského nuncia, aby zakročil. Na písomný pokyn  pápežský podsekretár pripísal: „Neviem, či zákroky dokážu zastaviť…bláznov! A blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná, a Tiso, kňaz, ktorý ho nechá konať!“

Po prijatí ústavného zákona o Židoch (68/42), v ktorom boli Židia pozbavení slovenského občianstva, boli deportované ďalšie  desaťtisíce, a to aj v čase, keď už slovenský prezident dokázateľne  vedel, aký osud  ich  čaká. Podľa  bratislavského súdu bolo v židovských transportoch celkovo 57 837 ľudí. Z nich prežilo niekoľko sto  (podľa súdu 300). Okrem nich, boli na základe súhlasu slovenskej vlády cez Slovensko vyvezení aj Židia z Maďarskom obsadených slovenských území v počte 30 tis. osôb.

Potomkovia našich vyvraždených občanov židovského pôvodu majú tak silne v pamäti (a v srdci)  tragický osud svojich rodičov a prarodičov, že  hlavne  oni ako-tak zabraňujú  prekrúcaniu histórie. Sila ich hlasu je posilnená medzinárodnými židovskými organizáciami. Keby nebolo tohto hlasu, možno by sme sa pri počúvaní správ 14. marca  dozvedeli len to , aké športové výsledky za vojny dosiahli slovenskí futbalisti s Chorvátmi a Nemcami.   

                             ————————————————————-

Po odchode z kaviarničky som  autom po kľukatej ceste prešiel horské hrebene  a pokračoval  cez turčiansky Michal, Mošovce smerom na Blatnicu. Keď zanecháme za sebou mošovský kaštieľ a stromoradie, začne sa cesta šplhať k svojmu vrcholu. Pred ním,  na pravej strane cesty, môžete uvidieť v tráve  zvyšok malého pamätníka. Kedysi na ňom bola tabuľka oznamujúca, že na tomto mieste zahynulo počas povstania niekoľko slovenských vojakov.

Po vypočutí rozhlasových správ a rozhovoru historizujúcich „kávičkárov“ som neodolal a zastal som. Na rozum mi prišli dobrovoľnícke nemecké, americké,  anglické mládežnícke organizácie, ktorých členovia trávia dovolenky a prázdniny ďaleko od svojich domovov a dávajú do poriadku hroby svojich padlých. Z úcty. Zo slušnosti. A možno , úplne v hĺbke ich  duše sa rodí povedomie, že keby niekedy v budúcnosti museli nedajbože vziať do rúk zbraň aj oni , tak na nich budúce generácie nezabudnú.

Čo sa dnes rodí v dušiach našich mladých presne neviem. V každom prípade som našim padlým na lúke medzi Mošovcami a Blatnicou potichu vzdal úctu. Kým si na nich niekto spomenie, ešte nie je nič stratené.   

Samuel Tomko